Deň matiek

„Pane, ktorý si na nebi, zachovaj všetkým deťom mamy…
Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny
O kom to vravím? Predsa o mame.

Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znovu chodiť učí.
Po každom plači znova utíši.

Mama. Tá večná diakonka skromná.
Vyperie, vyžehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe nič sa nevyrovná.
No iný život bol by nebytím

pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.
A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada.

Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac, než my sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.

Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnoho z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.
Mama vždy chcela iba ochrániť.

Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo, za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.

Prečo to mnohý prineskoro zistí?

Prečo sa stala mnohým privšedná

Tak ako breza so šumiacim lístím

Tak ako svetlo každučkého dňa....

Tak samozrejmé, že ho nevnímame...

A zabúdame zaň i ďakovať

Ale aj jasný musí zhasnúť plameň

A po lete príde aj inovať

Tak vážme si ich, kým sú medzi nami

A prosme Boha, nech bdie pri nich sám

Veď by sme často v svete boli sami

Bez našich dobrých milujúcich mám

A tým z nich Bože

Čo už s nami nie sú.... a ktoré kryje čierna zem

Ktorým len sám vieš presnú adresu

Tým pošli od nás tiché Ďakujem