Prastará osada Jovka, neskôr pomenovaná Jovka - Kostolná, a Malá Jovka boli dve veľmi významné a z historického pohľadu zaujímavé predchodkyne Novej Vsi nad Žitavou. Podobne i susedné obce Slepčany a Tajná mali svoje blízko ležiace osady Veľké Slepčany, Malé Slepčany - majer Mikova Ves, Malá a Veľká Tajná, Tajná - Šiarovce. Obec s prívlastkom Veľká mala v tých časoch sotva 10 domov. Po starých obydliach z hliny a dreva sa stopy nezachovali. Kameň zo základov využívali pri zakladaní nových stavieb. Našli sa však kultúrne jamy s množstvom črepín, nástrojov i niekoľko kusov nepoškodených nádob. Staré sídlisko s kostolom a cintorínom pod Jovkou zďaleka ešte nevydalo svedectvo o živote a práci jej obyvateľov.
 

Prvý písomne doložený archeologický prieskum v obci Nová Ves nad Žitavou odborníci uskutočnili v júni 1938. Pracovníci Čs. štátneho archeologického ústavu v Prahe našli nádoby, keramické a kostené predmety. Časť bohatého nálezu uložili do Slovenského národného múzea v Martine. Praveké sídlisko patrilo aj ľudu kultúry s kanelovanou keramikou (5000 rokov pred Kristom). Tieto predmety patrili medzi najstaršie. V polohe Jovka našli archeológovia črepy z 10. až 13. storočia. Doba kamenná - ludanická kultúra je zastúpená nálezom kostrových hrobov. Na miestach nálezu sa pravdepodobne nachádzali sídliská prastarej Jovky a Malej Jovky. V lokalite Štrkovicsko, na ľavom brehu rieky, bolo potvrdené staré sídlisko. Výskum potvrdil skutočnosť, že v týchto miestach sídlil ľud neskorej kamennej doby a kultúry s kanelovanou keramikou. Hustejšie osídlenie povodia Žitavy i ďalších slovenských riek dokladujú nálezy z obdobia mladšej kamennej doby. Kultúra s lineárnou keramikou i želiezovská skupina sú zastúpené v okolí Novej Vsi nad Žitavou a Slepčian.
 

Prvá písomná zmienka o prastarej Jovke pochádza z roku 1229. Nová Ves nad Žitavou sa prvýkrát spomína v zachovanej listine z roku 1355. Zo staršieho obdobia sa zachovalo málo listín. Písomnosti nadobudli väčší význam až v neskoršom období. Zmienka o obci v listine neznamená, že obec nejestvovala dávno predtým. Niektoré pomenovania obce v histórii Jovky, Malej Jovky a Novej Vsi nad Žitavou.

1229 Jovka, terra Jovka
1293 Ioka
1308 Malá Jovka
1332 de Joca (Jovka - Kostolná)
1344 Iovka
1389 Jow
1499 Kiss Jóka
1601 Jovka, Malá Jovka
1355 Wyfalu
1556 Wyffalw
1732 Nova Wes
1773 Nowejsa, Zsitva uj falu
1808 Kisfalud, Zsitvaújfalu
1821 Nowejsa
1863 Zsitvaújfalu
1913 – 1913 Žitavská Nová Ves 1913
1927 Nová Ves nad Žitavou

Osadu Jovka v listine z roku 1332 pomenovali Jovka - Kostolná. Poukazuje to na významné postavenie historickej osady, v ktorej stál kostol. Románsky kostolík, neskôr prestavaný do gotického slohu. Úrodný a požehnaný kraj pod Zoborom si veľa vytrpel v rokoch 1241 - 1242, kedy k nám prišli tatarské hordy. O Jovke sa zachovalo do dnešných čias niekoľko listín, v ktorých sa spomínajú dokonca aj mená požitavských obyvateľov. V roku 1332 sa v zachovanej listine spomína gotický kostol zasvätený sv. Tomášovi. Doložená je fara a cintorín okolo kostola. Obec, ktorá mala kostol a faru, sa stala pre široké okolie centrom náboženského života a hospodárskym strediskom. Názov historickej osady Jovka vznikol v storočiach ríše našich predkov. Zaniknuté obce Jovka - Kostolná a Malá Jovka zanechali ústnym podaním svoje názvy kopcu Jovka (213 m n. m.). Jovka - polia, háje a vinohrady a časť Kostolná. Obyvatelia susednej obce Nevidzany pri hranici chotára používajú názov Pod Jovkou.

Nová obec na protiľahlom pravom brehu Žitavy, neďaleko Jovky, sa pravdepodobne začala rozvíjať až po tatárskom plienení. Hospodárska usadlosť Malá Jovka patrila do chotára pomaly sa vzmáhajúcej novej osady. Jovka striedala vlastníkov od opátstva v Hronskom Beňadiku, cez Forgáčovcov z hradu Jelenec až po pánov z Topoľčianok. Najstarším známym majiteľom bol komes Ivanka. V daňovom súpise je poznačené, že obec Nova Villa patrí Forgáčovcom. V roku 1386 sa spomína v obci mýto. Mýtna stanica stála na hranici Tekovskej a Nitrianskej župy pri potoku Drevenica. Hraničná čiara Tekovskej župy, do ktorej patrila Jovka aj Nová Ves nad Žitavou, prechádzala stredom spomenutého potoka a pokračovala na juh korytom Žitavy. Novú Ves nad Žitavou pomenovali naši predkovia staroslovenským názvom ves.
 

V 14. a 15. storočí patrili Matúšovi Čákovi z Trenčína a dostali sa do držby kráľa. Koncom 15. storočia spolu s niektorými okolitými obcami patrili svätobeňadickému kláštoru. V 16. a 17. storočí patrila Jovka pánom z Topoľčianok. Stopäťdesiat rokov tureckých plienení počas ich panstva znamenalo pre ľudí veľa utrpenia. Nová Ves nad Žitavou patrila od roku 1732 grófovi Paluškovi zo Zlatých Moraviec. V 18. a 19. storočí prichádzali do dediny nové šľachtické rodiny. Postavili si honosné kaštiele, okolo ktorých vysadili parky a zriadili majere. V Novej Vsi nad Žitavou sa do súčasnosti zachovali tri kaštiele. V roku 1732 mala Nová Ves nad Žitavou iba 375 obyvateľov. O sto rokov neskôr počítala 98 domova 667 ľudí. V rokoch 1830 - 1831 vypukla aj na Požitaví cholerová epidémia. Na prístupových cestách k obci postavili stráže. Opätovné šírenie cholery nastalo v období rokov 1865 - 1866. Proti zemepánom začali rebélie, ktoré potlačili ozbrojení vojaci.
 

Po morových a cholerových epidémiách domáca šľachta povolala na opustené hospodárstva rodiny z rôznych častí krajiny. Novoveské šľachtické rodiny potrebovali novousadíkov. Postavili honosné kaštiele a založili parky, ktoré vysadili exotickými stromami a kríkmi. Poštový úrad slúžil obci od roku 1886, notársky úrad od roku 1841. V prvej polovici 19. storočia existovala v obci elementárna škola. Notár a súčasne učiteľ prijímal školákov vo svojom byte, ktorý nevyhovoval väčšiemu počtu žiakov najmä v zimných mesiacoch. V rokoch 1883 - 1895 pôsobila v obci dvojročná nižšia roľnícka škola. Železničnú trať odovzdali do prevádzky v septembri 1894. Železnica oddelila kostol na kopci od centrálnej širokej ulice. Dočasné pracovné miesta získala dedinská chudoba pri výstavbe trate a prístupovej cesty vedľa železnice. Nové strádania občanov a ich rodín nastali v roku 1914, kedy vyhlásili všeobecnú mobilizáciu. Na ruinách starého systému vládnutia monarchie vznikla Česko - slovenská republika. Po roku 1918 Slováci a Česi vytvorili spoločný štát. Centralistický unitárny štát nepriniesol pre Slovákov kultúrny a hospodársky rozvoj. Určité napredovanie prinieslo iba školstvo a odstraňovanie zastaraných foriem obrábania pôdy. V decembri 1920 vypukol štrajk robobníkov vo Vrábeľskom okrese. Roľníci z Novej Vsi nad Žitavou a iných obcí prichádzali na vozoch štrajkovať do Vrábeľ. V rokoch 1921, 1928 a 1923 pokračovali ďalšie štrajkové pochody proti biede a nezamestnanosti.
 

Južnoslovenské elektrárne so sídlom v Komárne žiadali o stavebné povolenie pre stavbu elektrických prípojok, transformačných staníc a miestnych sietí v obci Nová Ves nad Žitavou a v ďalších šiestich obciach. Miestne šetrenie žiadosti naplánovali na deň 27. máj 1931. Viedenským diktátom v novembri 1938 patrila obec Nová Ves nad Žitavou do maďarskej okupačnej zóny. Po úprave dočasných hraníc ju dňa 14. marca 1939 vrátili do územia Slovenského štátu. Maďarskí žandári museli opustiť strážnicu medzi Slepčanmi a Novou Vsou nad Žitavou. Vypukla svetová vojna a občania sa zúčastnili bojových operácií na západnom a východnom fronte i v domácom odboji. Po skončení II. svetovej vojny začalo nové obdobie s novými medzinárodne - politickými pomermi a s novým režimom v štáte, ktoré prežívala súčasná generácia.
 

Po skončení 2. svetovej vojny sa život pomaly dostával do koľají a spoločnosť pod politický vplyv Sovietskeho zväzu. Nová výstavba v obci a materiálne napredovanie zaostávalo za vyspelými krajinami Európy, i keď sa z pohľadu občana zdalo ako veľké napredovanie oproti rokom prvej polovice 20. storočia. Socialistická ideológia potláčala kresťanské hodnoty minulosti a zmrazila duchovné aktivity občanov. Zrušila cirkevné školstvo a od roku 1950 zaviedla povinné civilné sobáše. Rodiny, ktoré prinútila nezamestnanosť za 1. československej republiky odísť do Francúzska za prácou, postavili rodinné domy vedľa cesty. Po navezení zeminy v roku 1949 dostala pevný kamenný povrch z dovozenej drte. Nazvali ju Francúzskou ulicou. Kostolná a Hlavná ulica mala kanalizáciu. Obrubníky vedľa ciest osadili v roku 1952. Nový asfaltový povrch cesty od kostola začali využívať od roku 1955. Hospodárske dvory vedľa panských kaštieľov asanovali a rozparcelovali, čím vznikli nové bočné ulice. Zmizli staré romantické zákutia parkov, jazierka a zmenila sa príroda na brehoch rieky. Tehelňa v hliníku, vedľa cesty pri kostole, mala priemerné technické vybavenie. Roku 1958 vybetónovali chodníky pred obchodom Jednota a Kultúrnym domom pri križovatke. O rok neskôr inštalovali hodiny na veži Hasičskej zbrojnice. Postavili ju dva roky predtým aj s garážou a skladom. V predchádzajúcich rokoch tam stála budova spotrebného družstva. Oproti budove slúžiacej požiarnikom v starom kaštieli po oprave a vnútornej prestavbe liaheň a zberňu vajec. Obec v týchto rokoch najviac finančných prostriedkov investovala na do budovanie bezprašných ciest v celej obci. Postavili nový most cez rieku Žitavu, a to na ceste do objektov roľníckeho družstva (rok 1967). Prestavba starej školy na Hlavnej ulici umožnila zriadenie pohostinstva a jedálne. V budove bývalého Kultúrneho domu ordinoval lekár a dentista.
 

V júli 1969 začala v miestnom parku výstavba novej materskej školy, ktorú odovzdali do užívania v závere roka 1970. V mesiaci jún 1972 položili na športovom ihrisku základný kameň stavby kabín a sociálnych zariadení pre športovcov. Do kanála mlynského náhonu odvodnili Sládkovičovu a Partizánsku ulicu. O rok neskôr Pamiatkostav Žilina opravil strechu Keltzovho kaštieľa a jeho fasádu. Dňa 29. augusta 1973 odhalili Pomník padlých. Po odovzdaní nového mosta, ktorý vyrástol nad potokom Drevenica (r. 1987), zlikvidovali staré násypy a urovnali terén. Opravili historicky vzácny oblúkový most. Po roku 1970 nastúpilo novodobé vysťahovalectvo za prácou a bývaním v panelákoch na sídliskách do miest. V roku 1981 dokončili Dom smútku a vodovod v areáli cintorína s účelom zavlažovania. Obec sa rozhodla postavil nový moderný kultúrny dom (r. 1987). V rokoch 1986 - 1989 v obciach Nová Ves nad Žitavou a Slepčany dokončili výstavbu štátnej cesty a upravili chodníky po oboch stranách.
 

V rokoch 1987 - 1988 sa uskutočnila výstavba oplotenia cintorína a jeho výsadba. Po roku 1989 nastali v štáte politické zmeny. V priestoroch družstva Agrokombinát vznikli nové firmy. Obec zabezpečila osvetlenie cintorína, areálu Studničky a základnej školy. Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Po dlhotrvajúcich dažďoch v apríli 1994 sa hladina vody v Žitave zdvihla, vyliala sa z koryta na pozemky družstva a záhrady. Voda zaplavila časť areálu školy a ihriska. Takúto povodeň zaznamenal obecný kronikár v roku 1965. V roku 1995 sa vykonali protipovodňové opatrenia vybudovaním svahu a kamenného múru na brehoch rieky Žitavy. V tom istom roku bola uskutočnená generálna oprava mosta cez rieku Žitava. V marci 1997 začala plynofikácia obce, bola ukončená o šesť mesiacov. Výstavba vodovodu v obci bola ukončená v roku 1998.
 

Dňa 30. novembra 2002 obec Nová Ves nad Žitavou pripravila slávnostné otvorenie nového Domu kultúry a Obecného úradu. Žiaci škôl pôsobiacich v obci pripravili pestrý kultúrny program. Starosta obce Ing. Štefan Kováč predniesol slávnostný pohovor. Budovu posvätil vdp. Vincent Máder, dekan - farár.